01.12.2011 16:50
danaje Ivan Andrejevič Krylov
Dub a Trstina
Dub debatujúc s Trstinou raz vyhlásil:
„Môžeš si plným právom ťažkať na prírodu,
veď uniesť čo len vrabca nemáš síl.
Postačí, aby vánok zľahka sčeril vodu,
a už sa kníšeš sem a tam,
a keď sa ohneš, až mi srdce stisne
od súcitu, čo s tebou mám.
Ja ako Kaukaz stojím si tu pyšne,
a nielenže sa medzi zem a slnko strkám,
no vysmievam sa víchriciam a búrkam
a vypínam sa rovno k nebesám,
sťaby ma kryli nepriestupné múry.
Kde znie vánok, tebe búrka zúri.
No keby si rástla tam, kde ja som
do tieňa svojich vetiev schoval zem,
mohol by som ťa chrániť pred nečasom.
Príroda zrejme nemá o vás záujem,
keď našla pre vás bez kúštika nehy
búrlivé panstvo boha vetrov – brehy.“
Trstina na to vraví: „Vidím, že máš cit,
no nemusíš sa trápiť, darí sa mi žiť.
Víchor je zlý, no poradím si s ním:
Ohnem sa, ale nezlomím.
Mne búrky neublížia, naozaj,
Skôr ty si na ne pozor daj!
Je pravdou, že ich ukrutnosti
ti zatiaľ ešte nezlámali kosti
a nezrazili hlavu z pliec,
počkáme si však na koniec!“
Vyriekla to a neminula chvíľa,
keď dorútil sa severák a sype z vriec
bodavý dážď a prudký ľadovec.
Dub stojí, Trstinka sa k zemi pritlačila.
Znásobil vietor sily, ktoré boli v ňom,
zreval – a vyvalil sa aj s koreňom
toho, čo v ríši tieňov nohy mal
a hlavou sa oblakov dotýkal.